ked som mala nejakych strnast alebo patnast rokov bola som dost v depke chcela som umriet planovala som si ze ujdem z domu a skocim z prveho vacsieho mosta na ktory narazim predstavovala som si ze skocim z nejakeho vodopadu aj ked u nas moc nie su tak som sa jedneho dna zbalila a sla daleko daleko daleko potom som sa zo strachu vratila zase domov
ked si na to teraz spomeniem pride mi to dost trapne a hlupe - pozeram sa na svoje zahanbujuce mladsie ja s cynizmom akoby som s nim dnes uz nemala vobec nic spolocne lenze tak to nie je clovek sa nikdy nemoze uplne od zakladov zmenit mozem sa akurat obalit novymi vrstvami koze a skryt tak svoje stare jazvy a nedokonalosti nielen pred ostatnymi ale najma pred sebou a stat sa tak odolnejsou voci poveternostnym javom zvnutra vsak citim ako ma zaplavuje voda a ja sa v nej rada obcas topim so samovrazednou noblesou skacem z utesov
2 komentáre:
lepšie mať také myšlienky v 15tich ako v 18tich. ja však ani teraz nie som dostatočne odvážna (?) odhodlaná (?) spraviť niečo radikálne, no klamala by som, keby som povedala, že som na také čosi nikdy nepomyslela...
pokiaľ sú to iba myšlienky a nie nejaká totálna rezignácia - nie je na tom nič zlé (si myslím)... žiť bez strachu je to najodvážnejšie čo môžeš urobiť
Zverejnenie komentára