pojednávanie

ostrihala som sa a zo zrkadla sa na mna teraz diva niekto iny ako ja presne tak ako som si to zelala - lenze cosi ma pri tom pohlade dost skrelo a po niekolkych dnoch som prisla na to koho mi tak strasne pripomina

divalo sa na mna moje mladsie ja - dievca za ktore som sa vzdy tak hrozne hanbila to dievca malo na krku moju terajsiu podobu ktoru sa snazim kazde rano preglgnut a vecer s nou zaspavam ako s nozom na krku

opatovala som jej pohlad a hoci som vedela o vsetkych jej strasnych omyloch ktorymi ma dohnala az sem nevedela som jej to dat za vinu nedokazala som na nu hodit to bremeno zodpovednosti - ako sa na mna cez moje oci smutne pozerala prislo mi jej luto prislo mi luto tej ubohej zranitelnej figurky vedela som ze ak by som ju spravila zodpovednou za vsetky dosledky jej spravania pod ich vahou by sa zrutila

pravdaze to ze som ju vzala na milost bolo sposobene neobjektivitou ale aj keby ju posudzoval ktokolvek iny rozsudok by nebol nijako spravodlivy lebo hoci navonok to vsetko vyzeralo odsudeniahodne nikto si nemohol nikto by si nebol nijako schopny predstavit kolko ju to stalo sil to ze sa pri tom vsetkom vobec o nieco pokusala

bolo to vobec prvykrat co som nejakym sposobom akceptovala konkretnu verziu samej seba - naplnilo ma to zvlastnou ulavou