138. dnes budem pozitívna lebo už poznám the secret, haha náhodou mi to tu ráno vyskočilo, tak som sa zapozerala, ale iba kvôli nejakému videu a pár týpkom, ktorí mi sľubujú, že môžem byť milionár, ak chcem (po ničom netúžim menej) by mi pozitivita tak dlho nevydržala, nie, mám sa fakt dobre preto, lebo som sa po dvoch mesiacoch odhodlala tykať niekomu, koho veľmi obdivujem. s ľuďmi, ktorých obdivujem, je to ťažké, môj komplex menejcennosti (môj jediný komplex) pri nich metastázuje.
okrem toho som sa rozhodla, že kašlem na umenie. kašlem na umenie, bude zo mňa matematik - naposledy som bola dobrá v matematike v deviatke na základnej, kedy som všetky školské úlohy písala na 100%, rovnice s dvoma neznámymi som riešila rýchlosťou svetla, odvtedy to šlo už iba do kytek, na strednej som sa v rámci popierania všetkého rozhodla poprieť logiku a racionalitu, chcela som byť iracionálna, tak ako svet. rozhodla som sa, že čo najviac zhlúpnem, lebo vedieť - to je prekliatie, rýchlo myslieť - ešte väčšie, lenže nepomohlo to ani trochu, stále príliš veľa rozmýšľam, aj keď pomaly a denno-denne prichádzam k čoraz desivejším záverom, dostávam sa do príšernej hĺbky, odkiaľ sotva vidno nejaké svetlo, k skutočnej podstate iracionality - že nič na tomto svete nemá zmysel.
toto bude môj posledný pokus, ako sa z toho dostať, začnem myslieť racionálne - ako osvietenci!
158. ešte, že existuje tá noc a spánok, dokonale to zmaže trápnosť včerajška. spomienky ostanú zahmlené, už sa o nich dá celkom normálne rozmýšľať. haha, bola to fakt sranda, vyšla som zo svojej pevnosti na kus slnka a pred dverami stál nejaký michal alebo maroš v stredovekej košeli a začal sa so mnou strašne rýchlo rozprávať a hádzať všelijaké vtipy, nútene sa na nich smial a sotva na mňa pozrel. bolo by to fakt milé, keby.
no a potom prišiel on a tiež strašne rýchlo rozprával - ževraj som čarodejnica a po nociach lietam na metle. ťažko na to všetko, čo mi ľudia hovoria, niečo povedať - našťastie ma už vôbec nepúšťajú k slovu.
ja som bez slov.
168. včera som nevedela zaspať, mala som v hlave toľko slov, kým som konečne stratila vedomie, napísala som v hlave asi desať románov, teraz už neviem, o čom boli a či skončili dobre.
188. dnes zase začína nový rok a ja sa pokúšam nejak vyhodnotiť ten minulý - neviem to. čas sa nedá ohraničiť a niečo si o ňom myslieť, hlúposť, čas proste plynie a jediné, čo sa o ňom dá povedať, je to, že raz plynie rýchlejšie, raz pomalšie, niekedy je plný farieb a niekedy čierno-biely. potom sú aj dni, kedy je všetko šedé, vtedy umieram.
umierala som už veľakrát, ale zatiaľ som vždy prežila, neviem úplne presne, čím to je, možno mám vysoký prah bolesti, možno som ako burina, že je také ťažké ma vykynožiť, možno som ešte ďaleko menej - baktéria, čo na dne jazera prežije aj armagedon, pliaga, ktorej sa nedá nijako zbaviť.
zase si ukázal svoju temnejšiu tvár - to je vtedy, keď máš spadnutú ofinu, vtedy, keď ťa všetko na svete otravuje, dokonca aj ja, a, pravdaže, beriem si to osobne, inak to už ani neviem... zavŕšil si to tým, že si zabudol na moje narodeniny (a možnože nezabudol, tak ako som nezabudla ja na tie tvoje, možno si už iba skrátka nič neželáme).
158. ešte, že existuje tá noc a spánok, dokonale to zmaže trápnosť včerajška. spomienky ostanú zahmlené, už sa o nich dá celkom normálne rozmýšľať. haha, bola to fakt sranda, vyšla som zo svojej pevnosti na kus slnka a pred dverami stál nejaký michal alebo maroš v stredovekej košeli a začal sa so mnou strašne rýchlo rozprávať a hádzať všelijaké vtipy, nútene sa na nich smial a sotva na mňa pozrel. bolo by to fakt milé, keby.
no a potom prišiel on a tiež strašne rýchlo rozprával - ževraj som čarodejnica a po nociach lietam na metle. ťažko na to všetko, čo mi ľudia hovoria, niečo povedať - našťastie ma už vôbec nepúšťajú k slovu.
ja som bez slov.
168. včera som nevedela zaspať, mala som v hlave toľko slov, kým som konečne stratila vedomie, napísala som v hlave asi desať románov, teraz už neviem, o čom boli a či skončili dobre.
188. dnes zase začína nový rok a ja sa pokúšam nejak vyhodnotiť ten minulý - neviem to. čas sa nedá ohraničiť a niečo si o ňom myslieť, hlúposť, čas proste plynie a jediné, čo sa o ňom dá povedať, je to, že raz plynie rýchlejšie, raz pomalšie, niekedy je plný farieb a niekedy čierno-biely. potom sú aj dni, kedy je všetko šedé, vtedy umieram.
umierala som už veľakrát, ale zatiaľ som vždy prežila, neviem úplne presne, čím to je, možno mám vysoký prah bolesti, možno som ako burina, že je také ťažké ma vykynožiť, možno som ešte ďaleko menej - baktéria, čo na dne jazera prežije aj armagedon, pliaga, ktorej sa nedá nijako zbaviť.
zase si ukázal svoju temnejšiu tvár - to je vtedy, keď máš spadnutú ofinu, vtedy, keď ťa všetko na svete otravuje, dokonca aj ja, a, pravdaže, beriem si to osobne, inak to už ani neviem... zavŕšil si to tým, že si zabudol na moje narodeniny (a možnože nezabudol, tak ako som nezabudla ja na tie tvoje, možno si už iba skrátka nič neželáme).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára