medovka

198. trpím chorobnou nenávisťou a nevyliečiteľnou láskou k ľuďom - márne si namýšľam, že iba niektorých mám rada a iba niektorých nenávidím, nie je to tak. trpím chorobnou nenávisťou a nevyliečiteľnou láskou k životu a podľa toho sa to všetko odvíja - aj moja chorobná nenávisť k sebe (lebo život, to som aj ja, to som v prvom rade ja, nepopierateľne)

nie je to dokonca ani tak, že niektorí ľudia sú zlí idioti a niektorí ľudia dobrí chudáci, v ľuďoch je všetko, rozpínajúce sa vesmíry, ale je to strašne skryté, to, čo z ľudí vidím, sú iba chabé percentíčka z celej ich mohutánskej existencie, to, čo by som naozaj chcela vidieť, už možno nikdy neuvidím, moje oči, moja myseľ, moje úbohé uvažovanie o všetkom tom, čo sa každý deň deje, je slepé a plné hlúpych obáv a ešte hlúpejších pocitov krivdy.

228. tak som nakoniec dostala kyticu záhradných kvetov, bože aké sú krásne a ako dobre voňajú, asi je to fakt ten najkrajší darček, aký som mohla dostať - niekedy bývam triviálna.
okrem toho vraj môžem svoje obrazy predávať a dávať na výstavy, to je bežné, na tom nič nie je, to vám dnes povie hocikto, ale povedal mi to niekto, kto svoje obrazy fakt predáva a vystavuje a okrem toho aj môj náhradný otec, teda on o tom ešte nevie, ale za otca by som ho fakt brala. je presne taký, aký by bol môj otec, keby. dokonca sú narodení v rovnakom znamení, to môže byť náhoda.
niekedy sa mi chce iba točiť a točiť a točiť, zakláňať hlavu hore do neba a nikdy s tým neprestať...

238. už dosť lebo sa rozplačem.