258. a je to zase tam, v starých koľajách, každý si myslí, že to, že sa usmievam, niečo znamená, lenže úsmev - to je iba moje krytie, moja odpudzujúca maska, ktorou odháňam normálnych ľudí, nemôžeš ani len tušiť, ako ma to niekedy baví - pretvarovať sa a trpko sa smiať.
normálni ľudia sú ako zvláštny nepríjemný hmyz, chrlia na mňa slová, ktoré asi tvoria vety, ale ja im nerozumiem, neviem, čo je podmet a čo prísudok, chcú ma ohúriť svojím zmyslom pre humor a netušia, že mňa najviac baví byť vážna a záväzná, myslieť všetko naozaj...
288. potom, keď celý deň komunikujem s asi dvestopäťdesiat homo sapiens exter (znova sa mi podarilo nájsť svoj vlastný hlas, márne som si namýšľala, že som dávno nemá) a vraciam sa večer domov unavená ako storočný zbitý pes, tak vtedy, vtedy sa cítim byť príšerne sama. jediná na celom svete, jediná, čo má poňatie o tom, čo sa so mnou v skutočnosti deje (nie, o tom už nemám ani šajnu)
inak nikdy nie som sama, nikdy nie príšerne, byť sama, to som sa dlho dlho učila a dnes môžem povedať, že mi to celkom obstojne ide, tak ako nikomu - spravila som dobre, keď som svoj čas vyplnila písaním kníh, rakovinotvornými myšlienkami a nánosmi melanchólie?
1 komentár:
v tomhle typu masochismu je určitý krásno. dělej to, co pro tebe má smysl, a chudý slova a věty prostě odrazuj trpkým smíchem dál.
Zverejnenie komentára