začínam tu v tom mať pekný chaos, špinu a bordel, tak sa na súčasný stav vykašleme a vypudíme von všetky potlačené pocity, otvoríme Pandorinu skrinku a nech sa svet z toho trebárs aj poondie, to je jedno, nech sa páči, poslúžte si, choďte si pekne po svojom:
neviemkedy. pozrela som si film, ktorý mi kedysi, keď som bola malá, spestroval spánok nočnými morami od výmyslu sveta. a tak som včera v noci očakávala ďalšie desivé zážitky - namiesto toho som mala krásne sny, vedela som to už ráno, spomenula som si až na obed. to je jedna z mojich najobľúbenejších činností - rozpamätávanie sa na krásne sny. boli v ňom tvoje oči, do ktorých som hľadela tak uprene ako nikdy. sadol si si ku mne a celý si v tvári očervenel, kým si sa odhodlal: chcel som sa ťa niečo spýtať, upierala som na teba pohľad a ty si sa zhlboka nadýchol.
ďalej sa nepamätám, ale to nevadí.
vyzrela som zo svojej pevnosti iba tak, zamyslená, ako vždy. vyšiel si spoza rohu a moja prvotná reakcia - skryla som sa dovnútra, za tieto prekliate hrubé múry - kým som sa spamätala, už si bol preč. podlomili sa mi nohy - moja osudová chvíľa trvala zlomok sekundy a ja som ju premeškala, tak dlho som snívala, že raz pôjdeš okolo a keď sa to naozaj stalo, zutekala som. čo ak ťa už nikdy nestretnem, čo ak ma už nikdy neuvidíš? nešiel si okolo iba tak, ako všetci ostatní, nikto z tvojej planéty sa nikdy neobzrie na tieto neživé popraskané kamene, na túto neživú popraskanú sochu, iba ty si sa obzrel.
úplne zbytočne.
začínam mať pochybnosti keď si znova spomeniem na tú rumpliho poondiatu otázku - keby vám dal niekto na výber, narodili by ste sa vôbec? neznášam tú jeho knihu, je plná špiny, ktorá sa usádza vo vašej hlave a každým rokom je jej viac, musíte ju zdatne ignorovať, ak nechcete, aby vám na rozum chodili takéto otázky, ale rumpli o tom musel napísať knihu, a znova a znova mi klásť tú jeho hlúpu otázku, či by som sa narodila, keby som mala na výber. doteraz som ju zvládala fakt grandiózne, hotový vrchol absurdnosti, samozrejme, že by som sa narodila, veď život je suprový, má síce svoje muchy, ale stále je lepší ako nič. veď nič je iba nič, nič nemôže byť lepšie ako niečo... lenže teraz, teraz by som sa možno radšej nikdy nenarodila. nemusela by som dookola padať na zem pred tou istou prekážkou ktorá sa na mňa každé ráno pozerá zo zrkadla.
277. čo ďalej? ak narazíš na ďalšiu slepú cestu, neostáva už nič, iba zrýchľovať, zrýchľovať, neprestávať, poriadne to z kopca rozbehnúť a pokúsiť osud - síce sa veľakrát dušujem, že na nič také neverím, ale musím to skúšať, to, keď nespadnem a nezabijem sa, ma vždy upokojí... čo upokojí, hotová senzácia! kričím vtedy: limbo! môj život má zmysel, musí ho mať, keď toľkokrát čelím smrti a vždy prežijem... to nemôže byť žiadna hlúpa náhoda! niečo ma tam v diaľke, v budúcnosti, predsa len čaká!
na vrchole kopca som si potom našla dobrý plac na prežitie - vyliezla som na poľnú čerešňu, takzvanú čerňavku, tak ju volá babka, s bezpečne najsladšími plodmi spomedzi všetkých druhov lesného ovocia, boli síce už trochu nahnilé, ale stále sladšie ako med - bolo jasné, že od hladu neumriem. odpraviť ma mohla už iba búrka, hovorím jej len poď, a ona ide, hromy dunia, obloha sa z oboch strán rýchlo uzatvára a ja viem, som si tým takmer istá, že keď do mňa teraz udrie blesk, dokážem neexistenciu boha. oslepujúco sa blýska a ja proste iba bežím a neviem neviem kam...
hotová eufória, všetky tie životunebezpečné situácie, dobré na dobrý spánok.
317. budem úprimná, najúprimnejšia zo všetkých, už žiadne poondiate metafory - viac ako tri mesiace trčím v jednej pevnosti. a fakt mi to začína liezť na mozog. spoločnosť mi robia iba mŕtve duše padlých stredovekých bojovníkov a židovských obetí a keď sem raz za 6 hodín príde niekto živý, a ešte k tomu Američan, chytám komunikačnú vadu, vykulene sa na ten úkaz dívam a kokcem ako retardovaná. (ostatne to robím pri ľuďoch skoro stále, takže to vyhováranie sa na okolnosti je asi iba sila zvyku, pardon) vonku svieti najmenej miliarda slnečných lúčov, ale sem neprenikne ani jeden, a tak blednem ako v zime - začínam sa podobať na pavúka.
začínam mať pochybnosti keď si znova spomeniem na tú rumpliho poondiatu otázku - keby vám dal niekto na výber, narodili by ste sa vôbec? neznášam tú jeho knihu, je plná špiny, ktorá sa usádza vo vašej hlave a každým rokom je jej viac, musíte ju zdatne ignorovať, ak nechcete, aby vám na rozum chodili takéto otázky, ale rumpli o tom musel napísať knihu, a znova a znova mi klásť tú jeho hlúpu otázku, či by som sa narodila, keby som mala na výber. doteraz som ju zvládala fakt grandiózne, hotový vrchol absurdnosti, samozrejme, že by som sa narodila, veď život je suprový, má síce svoje muchy, ale stále je lepší ako nič. veď nič je iba nič, nič nemôže byť lepšie ako niečo... lenže teraz, teraz by som sa možno radšej nikdy nenarodila. nemusela by som dookola padať na zem pred tou istou prekážkou ktorá sa na mňa každé ráno pozerá zo zrkadla.
277. čo ďalej? ak narazíš na ďalšiu slepú cestu, neostáva už nič, iba zrýchľovať, zrýchľovať, neprestávať, poriadne to z kopca rozbehnúť a pokúsiť osud - síce sa veľakrát dušujem, že na nič také neverím, ale musím to skúšať, to, keď nespadnem a nezabijem sa, ma vždy upokojí... čo upokojí, hotová senzácia! kričím vtedy: limbo! môj život má zmysel, musí ho mať, keď toľkokrát čelím smrti a vždy prežijem... to nemôže byť žiadna hlúpa náhoda! niečo ma tam v diaľke, v budúcnosti, predsa len čaká!
na vrchole kopca som si potom našla dobrý plac na prežitie - vyliezla som na poľnú čerešňu, takzvanú čerňavku, tak ju volá babka, s bezpečne najsladšími plodmi spomedzi všetkých druhov lesného ovocia, boli síce už trochu nahnilé, ale stále sladšie ako med - bolo jasné, že od hladu neumriem. odpraviť ma mohla už iba búrka, hovorím jej len poď, a ona ide, hromy dunia, obloha sa z oboch strán rýchlo uzatvára a ja viem, som si tým takmer istá, že keď do mňa teraz udrie blesk, dokážem neexistenciu boha. oslepujúco sa blýska a ja proste iba bežím a neviem neviem kam...
hotová eufória, všetky tie životunebezpečné situácie, dobré na dobrý spánok.
317. budem úprimná, najúprimnejšia zo všetkých, už žiadne poondiate metafory - viac ako tri mesiace trčím v jednej pevnosti. a fakt mi to začína liezť na mozog. spoločnosť mi robia iba mŕtve duše padlých stredovekých bojovníkov a židovských obetí a keď sem raz za 6 hodín príde niekto živý, a ešte k tomu Američan, chytám komunikačnú vadu, vykulene sa na ten úkaz dívam a kokcem ako retardovaná. (ostatne to robím pri ľuďoch skoro stále, takže to vyhováranie sa na okolnosti je asi iba sila zvyku, pardon) vonku svieti najmenej miliarda slnečných lúčov, ale sem neprenikne ani jeden, a tak blednem ako v zime - začínam sa podobať na pavúka.
pokojne by som tu ostala navždy.
neviemkedy. bol slnečný a voľný deň a akoby toho nebolo málo, vytýčila som si pätnásťkilometrovú trasu s asi päťstometrovým prevýšením, lebo potom, ako som zvládla 10 km a 600 m som si bohužel začala myslieť, že som fakt borec, nezobrala som si ani kvapku vody. teraz si už zase bezpečne myslím, že som fakt padavka. boli to dosť psycho stavy, zrelé na psychiatriu, keď som sa začala rozprávať sama so sebou, len škoda, že neprišli žiadne halucinácie, o ktorých som toľko čítala, to by som fakt bola zvedavá, na aké fatamorgány by sa zmohla tá moja logika bez kúska fantázie.
suma sumarum: 15-km beh nie je ako droga, nabudúce skúsim dvadsiatku.
69. haha áno, niekedy viem byť očarujúca a kouzelná ľudská bytosť a hoci sa mi chce z toho, ako sa za mnou ľudia pozerajú, vznášať v oblakoch, často pochybujem, že som to vtedy naozaj ja.
oveľa viac sa spoznávam, keď potom doma iba ležím a hodiny a hodiny v kuse počúvam opus 7, pohľad upieram na nebseké mračná a nehýbem sa, lenže vtedy sa ku mne hocikto bojí čolen priblížiť, do tohto sveta nikoho nepúšťam, nik iný by sa v ňom takto naveky ocitnúť nechcel. niekedy je ako tá najšpinavšia stoka (niekedy ako vzduch na tom najvyššom horskom štíte)
89. je to smiešne, ešte včera som sa plazila po zemi a bola presvedčená že nič nie je horšie, ani smrť. dnes som v pohode.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára