často sa dychtivo pozerám do veľkej diaľky na moju siluetu ako stojí na pozadí rozviatych mrakov zatiaľ čo moja ohavne konkrétna podoba je čoraz viac znehybnená v čase a priestore a nemôže z neho už nikam ujsť všade okolo sú davy ľudí cez ktoré nedokážem prejsť stojím oboma nohami pevne na zemi a nemôžem sa pohnúť mám strach že jedného dňa sa moja absurdná silueta - ľudskému oku nelahodiaca a mne tak dôverne známa krásna aj hrozivá - stratí za horizontom a ostane mi len tento usporiadaný život táto akosi plytko šťastná prítomnosť ktorá ma vlastne skoro nezaujíma
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára