takto koncom aprila som sa ponevierala po ceste medzi alpskymi dedinkami s tazkym ruksakom na chrbte - poctivo som so sebou niesla povinne dva litre vody a k tomu domace musli - od nahodnych okoloiducich som zistovala ci je este na Pic St. Michel sneh (den predtym som v nom uviazla po pas niekde pod Lac Blanc) lustila som komplikovane francuzske mapy snazila sa nezist z velmi zle znacenych tras a cestou po zasnezenych hrebenoch stretavala opalujucich sa ludi v kratasoch
kym som dorazila do nejakej vacsej dediny zdrhol mi posledny autobus a hoci som mala dost dobre specenu tvar a jeden clenok dost dobre fialovy a opuchnuty bola som dost dobre stastna
nikdy predtym som nebola bohvieaky dobrodruh - v lese som sa vzdy uzkostlivo drzala znaciek mojich doverne znamych cesticiek a mala som strach z toho ze ked raz zabludim uz nikdy nenajdem cestu spat - teraz som sa ocitla uplne sama na uplne neznamom mieste a mohla som vykrocit ktorym smerom sa mi len zachcelo odrazu som nebola nikym konkretnym iba obycajnym pocestnym daleko od domova uplne zbavena domova a to ako a preco som sa ocitla prave tu mohlo mat vela roznych odpovedi a tunajsich ludi tie odpovede bohvie preco zaujimali a sotva som zdvihla palec zastavovali pri mne auta aby sa ma opytali kto som
tu nikoho nic z toho nezaujima kazdy ma svoje vlastne starosti
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára