dlho som nenapisala
mozno trochu pomohlo to ako som poprvyraz svetu povedala cast pravdy o tom ako sa naozaj citim pravdu ktoru sama pred sebou uz tolko rokov maskujem a odhanam a pokusam sa tvarit ze neexistuje okrem tychto dennikov nikomu pravda ktora ma vsak nikdy neopusta a je stale rovnako ziva ako v den kedy sa to vsetko stalo akoby odvtedy nepresiel ani jeden rok ani jeden mesiac tyzden hodina ci sekunda - moj plac je rovnako smiesny ako vtedy akoby som stale bola iba male decko a to ako som sa naucila byt so vsetkym spokojna a zmierena akoby bolo iba vyplodom mojej chorej mysle ano som chora ale vraj mam velku sancu na vyliecenie veril by si tomu? ja este pred rokom ano mozno som si vtedy nebola stopercentne ista bala som sa ze sa navzdy budem citit iba takto opustene a pokusala som sa presvedcit o tom ze je to v poriadku ze som silnejsia ako vsetci ostatni a nikoho z nich nepotrebujem ale s potesenim som teraz zistila ze to tak nie je ze sa viem tesit z ludskej pritomnosti aj ked ludia maju svoje muchy a ze vobec nechodim na koncerty kvoli nejakej kapele ale kvoli teple a kvoli smiechu - ta cynicka tvar co sa na mna diva zo zrkadla to nie som ja
kto teda som? najcastejsie ma vidiet ako behavam po hrebenoch kopcov v ustrety zapadajucemu slnku
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára