neznaboh

to najľahšie na svete je uveriť v osud. je to ako ľahnúť si večer do postele, pozakrývať sa až po nos a spokojne čakať na spánok s vedomím, že dnes sa už nič zlé stať nemôže, nočné príšery sú ďaleko, vonku za oknami.

veriť v osud - to je prachsprostá naivita, ľudská choroba, ktorá vznikla z toho nadbytočného priestoru v mozgu, ktorý ak neslúži vedeckému pokroku, zmôže sa iba na čosi také absurdné ako vieru v boha, vieru v niekoho, kto má čas dávať pozor na všetky ľudské chodníčky, kto má čas písať ľudské scenáre - každodenné tragédie, komédie, tragikomédie a ustavičné absurdné drámy, ktoré by tak ako väčšina literárnych diel mali mať nejakú pointu, hlbší zmysel. viera v osud, to je iba ospravedlnenie všetkých hrôz, ktoré na nás neprestajne vyskakujú spoza rohu, neschopnosť pochopiť, že hrôzy sa dejú každý deň zákonite preto, že život, to je čosi obludné, pulzujúce, milionkrát silnejšie ako taký človiečik, tlačíme sa vedľa seba a všetci bojujeme o prežitie - páchame hrôzy.

myslela som si, že ľudia, čo sa zožierajú nevierou, trpia úplne zbytočne, ale uveriť, že existuje boh, to je ešte hlúpejšie ako uveriť cigošom, že vás nechcú okradnúť. aj keby osud existoval, tak určite nie preto, aby sa naňho dalo spoľahnúť.

...na jazyku ma páli strašný smäd, ktorý sa nedá nijako uhasiť, prahnem ako púšť. po toľkých rokoch dehydratácie - ak si nedám pozor, tak čoskoro zmiznem v heroínovej nádrži.