mám teraz také obdobie
že ľuďom závidím
že počas dňa vedia zatieniť slnko žiaria upierajú sa na nich pohľady
to ja možno iba tak v noci
dokážem zatieniť tých pár bratislavských hviezdičiek čo nesmelo svietia na zasmogovanej oblohe
keď mi niekto kúpi víno
ale nie som ako slnko ani ako mesiac v splne
vždy keď sa na mňa uprú pohľady tak sa skryjem v nove
som strašne prázdna
o jednej ráno keď alkohol pomaly vyprcháva
a najradšej by som zahlásila že už je konečne so mnou všetko ok
ale nikdy nebudem schopná nastoliť ten dokonalý poriadok
všetci okolo mi rozprávajú svoje životné vzostupy a pády
iba ja rozprávam výlučne o svojich pádoch stále hlbšie a hlbšie ale vždy s tým musím rýchlo prestať lebo rýchlo nadobúdam pocit že o tom nikto nič vedieť nechce lebo
to nepotrebuje
a tak klamem a klamem a klamem a
hrýžem si do ruky aby som zo seba nevydala rev posledný predsmrtný rev hovorím si že po tomto už musím zomrieť stále siaham hlbšie a hlbšie po to čo chcem ale vždy sa vynorím ešte viac doráňaná ako som bola a nič nikdy nenachádzam číha vo mne iba prázdnota ktorú nedokážem ničím a nikým naplniť
1015
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára